Snáď sa tak cítime. Nikto neobmedzuje náš pohyb. Prácu sme si vybrali sami a vo voľnom čase si robíme čo chceme...
V skutočnosti to nie je celkom tak. Naše novodobé otroctvo je zákerné: zväzuje nás nie fyzicky ale mentálne. Sme totiž otrokmi konzumu. Naším otrokárom sú jeho šíritelia. A my sme jeho nositeľmi.
Denne na nás útočia reklamy vo všetkých možných formách, na uliciach cestou do práce, na monitoroch počítačov, na obrazovkách televízorov, dostáva sa nám do uší rádiovými vlnami. Podliehajú jej naši priatelia, kolegovia, rodičia, deti, verejné osobnosti.
Všadeprítomné sú predovšetkým reklamy nadnárodných koncernov, zo dňa na deň sofistikovanejšie. Nedávajú nám na výber, kupujeme už iba u niekoľkých. A my musíme a chceme nakupovať. Tak koncerny rastú v giganty, v monopoly. Všetkého je prebytok. My pracujeme stále viac (väčšina z nás pochopiteľne pre koncerny), túžime po postupe, chceme nové auto, lepší kávovar, väčší byt, drahšiu dovolenku. Štát tiež podporuje veľkých (malí nie sú dôležití, len nech platia!), iba tak naplní očakávania ekonomického rastu a štátnu kasu.
Pred 150 rokmi sme boli úzko spätí s prírodou. Vývoj nám dal nové materiály, ktoré uľahčujú náš denný život. Umelé materiály sa postupne dostávajú všade, nosíme ich, obúvame si ich, sú v našich potravinách, vo vzduchu, ktorý dýchame. Dôverujeme im. Hovoríme tomu vývoj. Potrebujeme veci, ktoré nepotrebujeme a topíme sa v odpadkoch. Sme konzumom formovaní odmalička. Zdá sa nám to prirodzené.
Ale nielen materiálny svet je nový: dokonca aj stretnutia, pozdravy, pohľady, bozky, slovom celá stará dobrá sociálna sféra je nahrádzaná virtuálnou; a tie oblasti, ktoré sa ešte nedajú nahradiť, sú vo vývoji. Matrix napreduje.
V prírode by sme už dnes neprežili, to robia len dobrodruhovia (aj tí už len pred kamerou a za peniaze). Postupne sa stávame tým, v čom žijeme, čo jeme, na čo myslíme. Stávame sa postavami z virtuálnej hry. Stávame sa postavami z reklám, dávame si robiť krajšie nosy, pery, hustejšie vlasy, väčšie prsia... Stávame sa umelými.
A ja sa pýtam: Kam to ideme? Kde to skončí? Dá sa to zvrátiť?
Ale len tak, naoko.
Pretože aj keď s tým vnútorne nesúhlasím (Do supermarketu si nosím použité igelitky, na potravinách študujem zoznam E-čok a hľadám malých, domácich výrobcov biopotravín. Nepodlieham módnym výstrelkom, nevyzerám ani nechcem vyzerať ako z reklamy. Separujem odpad. Nekupujem „100%" džúsy, ale ovocie.), som jedna z nás.
Lebo aj ja si rada kúpim niečo na seba, aj ja chcem nové auto a občas zájsť ku kaderníčke. Som súčasťou Matrixu a všetko je jasné. Kráčam s davom. Len sa tak občas zamyslím...