Ako sme si plnili Linusov sen 2

Autor: Soňa Kallová | 4.3.2015 o 20:05 | Karma článku: 11,26 | Prečítané:  5317x

Pokračovanie júnového putovania po švédskom národnom parku Abisko za severným polárnym kruhom. 

Ženská časť expedície –  Nokia a ja, Ikea (verné pseudonymom prijatým pre severné polárne pásmo), sme o šiestej podvečer, po úspešnom čakaní na koniec dažďa v lokalite Abiskojaure, vyrazili závratným tempom. Do útulne Alesjaure sme prišli o jedenástej, za plného polárneho dňa a dostalo sa nám výdatnej večere pripravenej expedičným kuchárom. Sauna však bola nekompromisne zavretá vedúcou chaty a tak sa hygiena nekonala.

Na druhý deň sa nám podarilo vyraziť už o jedenástej predobedom. Etapa mala 24 km, a bolo treba prekonať horské sedlo vo výške 1120m. Ešte pred sedlom bola avizovaná chata, kde sme si plánovali dať obed z vlastných zásob.

Po troch hodinách šliapania, keď snehové fľaky prerastali do snehových polí a vyzeranie obedovej chaty nám navodzovalo fatamorgány, sme znenazdajky stretli dvoch Slovákov.  Učupení pred vetrom sa schovávali za balvanom. Dozvedeli sme sa, že robia rovnaký prechod ako my z opačnej strany a napriek podmienkam nevhodným na postávanie sme družne podebatovali. Veľa entuziazmu nám nepridali. Svojimi Jóbovými rečami rozladili hlavne mňa a Volva, čo okamžite vyvolalo zvýšenú spotrebu kolujúceho brandy.

Do obedovej chaty Tjäktastuga sme dorazili brodiac sa v súvislom snehu a s goretexovými vibramami, ktorých vnútorná vlhkosť (nie teplota) sa rovnala tej vonkajšej. Zaplatili sme denný poplatok za použitie chaty, blížiaci sa cene švédskeho piva a márne sme dúfali, že sa nám za tú polhodinku vysušia aspoň ponožky. 

Nevysušili. Nazuli sme sa do mokrého a pokračovali v hlbokom snehu, dvíhajúc nohy ako bociany. S Nokiou sme nahodili vysoké tempo, aby sa nám podarilo zabezpečiť potrebné potraviny a vysnívanú saunu s jedinou možnosťou hygieny pre všetkých. Chlapci nemali svoj deň a vliekli sa snehovým poľom.

V sedle bola malá chatka, v nej sme sa potužili avizovanými Hašlerkami zanechanými dvoma Slovákmi a uháňali sme ďalej. Dolina sa rozšírila a intuitívne obchádzať potoky ukryté pod snehom bolo čoraz ťažšie. Vlečúc za sebou topánky plné vody sme sa priblížili na dohľad k chate, keď sa z elegantného poletujúceho vtáka, pripomínajúceho lastovičku (po dlhšom následnom bádaní sme ho zaradili ako chaluha malá, v angličtine Long-tailed Skua), stala riadená strela rozhodnutá zaútočiť. Vo veľkých oblúkoch niekoľko minút opakoval svoje strmhlavé nálety a sekundu pred zaborením zobáka do našej hlavy sa vyhol a opakoval útok. Ťažko by sme ho presviedčali, že nám o jeho hniezdo vôbec nejde a chceme len čím skôr doraziť na chatu. Trielili sme o dušu, mávajúc rukami na obranu. Vtáka útoky napokon omrzeli a nás konečne prijala chata.

Zanedlho sme už v saune lenivo vyzerali chlapčenskú časť našej výpravy. Tá sa objavila zakrátko a napochodovala rovno do sauny. Dozvedeli sme sa, že Volvo svoju zverenú úlohu (hundroš) v dnešný deň plnil nadpriemerne. Po tejto etape sa tak dostal do stavu únavy a prechladnutia, čo sa prejavilo chrápaním, ktoré dovádzalo chatku do rezonancie a ohrozovalo jej stabilitu. V týchto podmienkach, so zúfalstvom v pohľade sme sa s Nokiou rozhodli nocovať v kuchyni pod stolom, kde sa to so štuplami v ušiach dalo vydržať.

Slovenský chlieb došiel a tak raňajkujeme knäckebrot s jahodovým džemom zvaným Bobík (švédska značka Bob).  Instantná káva s práškovým mliekom, ktorú by som doma nepila ani v najhoršom sne, je hajlajtom dnešného rána a aj to iba na prídel. Vyrážame pred trinástou a slnko sa derie spoza mrakov, až sa nám vidí, že sa tieto doteraz nehostinné končiny menia na príjemný slnečný raj. Fotíme sa s modrou oblohou a jasáme. Nie nadlho. Na útulňu Singistugorna prichádzame už za mrholenia.

Ďalší deň nás čaká podľa preštudovaných materiálov najkrajšia etapa celého národného parku. Obnáša len 14 km a tak si dávame načas. Pred dvanástou nás však chatár nekompromisne popoženie veľavýznamným zaťukaním si na hodinky. Počasie je ako vždy na figu a tak za mrholenia kombinovaného so snežením kráčame polárnou krajinou. Už sa ani nezastavujeme pri meditačných miestach, zastávkach s balvanom a na ňom vygravírovaným nápisom či veršom, ktoré pobádajú k zamysleniu a meditácii. Uvažovali sme, koho a kedy môže takéto miesto prilákať. V zime trvajúcej 10 mesiacov v roku je nemožné zastaviť sa, po minúte státia začínate mrznúť a v 2 letných mesiacoch nevydržíte ani toľko, pretože roj statných komárov vás vyženie do pohybu okamžite (túto úvahu sme prevzali z literatúry, keďže sme ešte nemali tú česť so škandinávskymi komármi).  Ani Nokia, meditačná špecialistka našej výpravy sa nenechala zlákať touto vskutku lákavou predstavou meditácie.

Skoro popoludní prichádzame k nadštandardnej chate, ba priam hotelu s rovnomenným názvom ako najvyšší švédsky vrch - Kebnekaise. Usadáme k pivu, kupujeme ďalšie knäckebroty a džem značky Bob, tentoraz brusnicový. Volvo seriózne zachorel a tak sa na ďalší deň realizuje v miestnom bare a prekladá to acylpyrínmi. Zostatok výpravy sa napriek odradzujúcemu výkladu domácich o 10 až 14-hodinovom výstupe a 1800 m prevýšení na strechu Švédska odhodláva na tento fakultatívny výstup s cieľom pokoriť tohto 2106 m snehového velikána.

Raňajkujeme tentoraz škoricové knäckebroty s Bobíkom a bez kávy. Ráno sa skomplikuje hľadaním Linusovho strateného mobilu (ktorý sa našiel až večer pri bare) a tak na avizovanú extrémne dlhú túru vyrážame napriek skorému vstávaniu o desiatej. V blízkosti chaty sa pasie stádo sobov a tak neváhame a fotíme si tieto svetlé jelene, ktoré len neochotne ustupujú turistom.

Nebo je dnes opäť modré, teplota sa štverá na dvojciferné číslo a tak nás to ženie stále ďalej a hore, snehu pribúda ale je mäkký a chodník je prešliapaný.

Napokon stojíme na vrchole Knäckebrotu (spontánne premenovaného vrcholu Kebnekaise) a dokumentujeme o stošesť. Zostup v strmých snehových poliach riešime zosúvaním sa za bohatých lyžiarskych kreácií, čo značne urýchľuje náš postup. Napokon sme sa bez zbytočných stresov a s niekoľkými prestávkami vrátili o 8 a pol hodiny, na čo sme patrične hrdí.

Na ďalší deň odchádzame z bázy Kebnekaise do Nikkaluokty, miesta, ktoré je známe sámskou (nesprávne uvádzané ako laponskou) históriou aj tým, že rodina prevádzkujúca túto základňu je sámskeho pôvodu.

Počas pochodu dnes už takmer rovinou máme možnosť odviezť sa nejakú tú desiatku kilometrov motorovým člnom po jazere. Chvíľu váhame na odbočke k pristavenej lodi, ktorá má zakrátko vyraziť. Volvo zahajuje intenzívnu kampaň a doteraz nepoznané komáre po jeden a pol dni inkubácie začínajú útočiť. Vyťahujeme z útrob ruksakov repelenty, následne sklameme Volva nekompromisným zamietnutím jazernej plavby a vyrážame ďalej pešo. K sámom prichádzame tesne pred šiestou. V domnienke, že už sme v civilizácii, sa chceme najesť v reštaurácii, avšak sámska obsluha nám naznačí, že reštaurácia je už zavretá a o šiestej zatvárajú aj celé ubytovacie zariadenie, a tak ďakujeme prozreteľnosti, že sme v sladkej nevedomosti stihli prísť až sem a dostať sa včas do prenajatej chatky. Takmer zreálnenú predstavu nocovania vonku medzi rojmi komárov urýchlene zaženieme a za nezanedbateľné sumy odkupujeme v poslednej chvíli od Sámov zbytky vareného jedla, ktoré si v chatke zohrievame. Nasleduje večerný turnaj v sedme, kedy padne nejedna slovná perla.

Raňajkujeme u Sámov už pred deviatou. Statočne sme pohli ich nefalšovanými švédskymi stolmi a o dvanástej už nastupujeme do autobusu do Kiruny, mesta, z ktorého máme odletieť domov. Autobusu sa na druhý krát podarí z Nikkaluokty odísť (keď sa po 9 km cesty a krátkom telefonáte otočí a vráti späť po ďalších pasažierov). V Kirune sa nám po niekoľkých hodinách podarí nájsť si ubytovanie v chatke kempingu. Toto mesto na krajnom švédskom severe údajne vedie v štatistike samovrážd, čo nás vzhľadom na polohu, architektúru, okolie (bezútešné haldy vyťaženej horniny – ťaží sa tu železná ruda), prevažujúcu pracovnú náplň miestnych (baníci) a celkový dojem nijako neprekvapí.

Mala som možnosť nahliadnuť do československého sprievodcu Švédskom z roku 1962, kde Kiruna žiari ako atraktívne mesto švédskeho severu. Čiernobiele fotografie ako aj obšírny opis tejto perly Švédska nás zanechávajú v nepochopení a Kirunu definitívne nezaraďujeme medzi miesta našich návratov. 

Ranný pohľad na tyrkysový bazén v kempingu zaliatom slnkom, v ktorom sa bieloskvúce telá Švédov tešia z nádherného letného dňa pri 15 stupňoch Celzia na tom nič nemení.  Opúšťame polárnu zem a tešíme sa na návrat do teplých krajov - na Slovensko. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?