La Palma: raj na Zemi

Autor: Soňa Kallová | 10.3.2014 o 7:00 | Karma článku: 9,75 | Prečítané:  817x

Hlboké vertikálne kaňony s bujnou vegetáciou, vytvorené tečúcou lávou a po veky šľahané morskými vetrami a stále visiacimi hmlami alebo nepreniknuteľný vavrínový prales, kde sa nemusíte báť žiadneho jedovatého hada. Kilometre dlhé vodné kanály postavené vo vertikálnej stene s množstvom vyhĺbených tunelov pre vodu alebo jeden z najväčších sopečných kráterov s nestabilným, večne sa meniacim reliéfom a chodníkmi, čo musia byť neustále sanované pracovníkmi, ktorým by vzdal hold aj horolezec svetového formátu.

Reč je o 40 km dlhom, na severovýchode večne zahmlenom a vlhkom a na juhozápade suchom a slnečnom ostrove La Palma na Kanárskych ostrovoch. Kanárske ostrovy mi boli známe ako teplomilná destinácia zastavaná hotelmi a bazénmi, s aridnou klímou a holými, tmavými lávovými formami. Práve pre tieto prívlastky (a snáď aj preto, lebo som nerozumela načo treba chodiť tak ďaleko k moru aby sa človek potom musel kúpať v hotelovom bazéne) ma nikdy táto destinácia nelákala. Videla som stovky fotografií s umelými  plážami, výškovými hotelmi a nelákalo ma to. Až kým som bola obmedzená jedinou možnosťou v roku dovolenkovať v januári a mojimi predstavami- chcela som ísť do tepla, neletieť dlho, nemusieť investovať majland a ako je to už mojím zvykom, pešo si obzrieť aj kus miestnej prírody. K tomu sa pridružili odporúčania kamarátky, ktorá dlhé roky pestovala vzťah s miestnym Kanárcom a tak si to tam prechodila krížom-krážom. Po krátkom zhodnotení každého z ostrovov padla voľba jednoznačne na tento, najzelenší a zároveň najrôznorodejší ostrov. La Palma je iný ako ostatné ostrovy. Nie je to typický ostrov dovolenkárov, len sporadicky tam vidíte vyššiu budovu a pláží je na ostrove toľko čo zrátate na jednej ruke.  Na ostrove je však viacero národných parkov a rezervácií.

Už na trajekte som pochopila, prečo sa na ostrovoch kúpe hlavne v bazénoch: príboj bol taký silný, že pohol žalúdkom väčšiny pasažierov a to napriek rozmeru plavidla, obrovského katamaranu, ktorý bol schopný zhtnúť desiatky vozidiel a tisícky cestujúcich.

IMG_7610.JPG

Hlavné mesto ostrova Santa Cruz de la Palma nás privítalo ostrovom typickou pokojnou, až takmer hipisáckou  atmosférou. V uličkách starého mesta sa domáci miešali s turistami hľadajúcimi tradičné balkóny a zdomácnenými turistami spravidla juhoamerickej, nemeckej a anglickej národnosti. Ležérna atmosféra je tu známa, žiaden stres. Ľudia sú milí a nápomocní, aj keď občas nemajú ani šajn. Čašníčka vám síce ochotne poradí, ale pekáreň, ktorá mala byť na rohu otvorená denne od šiestej ráno, sme nikdy nenašli.

Mali sme v úmysle využívať miestnu MHD a tak vyvstala otázka, či aj miestna doprava funguje podobne  ako spoľahlivé informácie miestnych. Čoskoro sme sa však na naše príjemné prekvapenie presvedčili o opaku. Autobusy (na miestnom názve som sa naozaj dlho zabávala: píše sa guagua, čítaj uaua, korene slova nemajú so Španielskom nič spoločné, pôvod treba hľadať v južnej Amerike) majú veľmi dobre prepracovaný systém a chodia spravidla načas, čo ma vzhľadom na reliéf krajiny prekvapilo. Mali sme tiež šťastie stretnúť sa s dôchodcom, ktorý pracoval ako šofér autobusu 40 rokov a ukazoval nám v muzeálnej príručke model autobusu zo 60.rokov, na ktorom vtedy jazdil, pričom nezabudol dodať, že cesty boli v tom čase nespevnené. Bola som vcelku rada, že som tento ostrov navštívila až teraz. Napriek tomu sme zažili jednu večernú jazdu takmer prázdnym autobusom, pri ktorej som mala (našťastie) zaclonený výhľad a po jazde som si všimla, že môj partner bol pripútaný. Keď videl, že ja som sa nepripútala, odľahčene vydýchol a povedal: „Nikdy si nepotrebovala pás viac ako pri tejto jazde!"

IMG_8049.JPG

„Uau-u" sme využívali denne, čo malo okrem faktu, že sme na takmer previsnutých cestách nemuseli šoférovať aj ďalší rozmer - zistili sme napríklad, že pri dennom minime 17 stupňov Celzia je hlavnou témou rozhovoru v autobuse „zima", ktorú obyvatelia ťažko znášajú.

IMG_7677.JPG

V našom programe bolo viac ako sme mohli zvládnuť. Hneď prvý deň sme sa vnorili do hustého vavrínového pralesa na východe ostrova. Takýto prales bez jedovatých obyvateľov je vymoženosťou len týchto ostrovov, na pevnine by sme museli čeliť prípadným stretom s nebezpečnými tvormi.

IMG_7681.JPG

Ako vo vavrínovom pralese s výškou pribúdali veľkolepé Kanárske borovice, tak hmla postupne redla a slnko bolo čoraz silnejšie až napokon som na moju januárovú belostnú pokožku vytiahla opaľovací krém.

IMG_7726.JPG

Vzápätí sme sa vnorili do vertikálnej džungle.  Prť, sledujúca úzky vodný kanál, a tváriaca sa ako náučný chodník, robila obrovský oblúk kaňonom v polovici výšky svahu či lepšie povedané husto zarastenej steny. Obďaleč šli rovnakým smerom podozrivo vybavení Španieli s ťažkými vibramami, helmami, hrubými pršiplášťami a čelovkami. Tipovala som ich na jaskyniarov - objaviteľov.

IMG_7701.JPG

Už o chvíľu som zistila ako sa mýlim. Chodníček aj s vodným kanálom zmizol v tuneli, na ktorom stála priateľská informácia s poradovým číslom tunela a jeho dĺžkou v metroch. Osvetlenie by ste v ňom pochopiteľne márne hľadali. Neviem ako k tomu došlo, ale obaja sme ako zázrakom objavili v svojich batohoch čelovky. Tunel číslo 12 nás prekvapil navyše vodopádom, ktorým bolo - samozrejme - treba prejsť. Neškodne vyzerajúci UNESCO kaňon s vavrínovým pralesom sa tak zmenil na adrenalínové dobrodružstvo a ja som pochopila výbavu španielskej skupiny.

IMG_7715.JPG

Nadšení prvým dňom sme druhé ráno začali na severe ostrova, kde sa roztrúsené lazy nad oceánom strácajú v zeleni a kde divoké kaňony lávových prúdov spadajú do modrých hlbín mora.

IMG_7763.JPG

Stará kráľovská cesta nás viedla z dediniek na vrchole útesov do strmých, členitých žľabov a kaňonov úctyhodných rozmerov, vďaka vlahe porastených divou vegetáciou.

IMG_7877.JPG

Špecialitou v tejto oblasti sú dragos - po našom dracény. Izbové rastliny našich obývačiek tu rastú ako stromy.

IMG_7778.JPG

Asi po štvrtom, nepochybne krásnom, avšak náročnom kaňone som - približne o siedmej večer - rezignovala.

IMG_7787.JPG

Bola mi sľúbená čoskorá zastávka autobusu. Keď som sa konečne s celodovolenkovým ruksakom dostala na hornú hranu posledného kaňonu, pričom som sa vnorila do hustnúcej hmly, v ktorej teplota s každým výškovým metrom klesala a z ktorej podchvíľou pršalo, jediné, čo som uvidela, bolo zopár záhrad s domami a poľnou cestou, po ktorej sme mali podľa slov miestneho, istý dom rekonštruujúceho chlapíka, pokračovať asi dve hodiny. Našťastie však už končil a svojím zafúľaným džípom nás odviezol na zastávku. Vďaka, Antonio!

IMG_7808.JPG

V bare sme popri čakaní na autobus zjedli - odhadujem - veľkú väčšinu zásob a absolvovali sme už popísanú strastiplnú cestu s vodičom s pretekárskym duchom (či samovražednými úmyslami?).

IMG_7832.JPG

V El Paso sme boli pred polnocou. Našťastie nás majitelia rezervovaného ubytovania - zdomácnení Angličania, nehovoriaci španielsky ani mäkké f - prišli vyzdvihnúť autom a napriek pokročilému času sa nám vľúdne prihovárali.

IMG_7904.JPG

Nasledujúci deň sme mali možnosť zažiť jeden z najväčších kráterov sopiek z vnútornej strany. Bolo mi odporúčané informovať sa pred vstupom na tento turistický chodník o podmienkach. A tak sme sa dobili do zavretej búdky s tmavým sklom, v ktorej, ako sa ukázalo, sedel  postarší informátor a neochotne nám oznámil, že chodník sa aktuálne neodporúča. Viac detailov sme z neho nedostali ani v španielčine a tak nám bolo jasné, že sám na chodník ani nepáchne.

IMG_7922.JPG

Po preštudovaní informačnej tabule, kde sa odporúčal chodník výhradne za dobrých podmienok a aj to len zdatným turistom, netrpiacim závratmi a strachom z výšky sme sa po ňom dali. Išlo opäť skôr o prť než o chodník, alebo inými slovami policu vhĺbenú do vertikálnej skaly, kde očakávať na strane priepasti nejaké zábradlie by bolo márne.Po niekoľkých kilometroch sme našli dôvod, pre ktorý nebol chodník odporúčaný: zosuv masy a v nej pôvodne ukotvených reťazí.  Otočili sme sa, aj preto, že mi pri letmom dotyku „skaly" pristál na nohe statný sopečný kameň. Rozchodila som to ešte v ten deň, po ceste na vrchol el Bejenado, so strmými zrázmi nad kráterom a pri zostupe do El Paso.

IMG_7925.JPG

Nadišiel posledný deň a tak sme sa vybrali do Porís de Candelaria, moja polovička už krívajúc a podopierajúc sa dvoma palicami ako pútnik do Compostely.

IMG_7993.JPG

Opäť sme zvolili kaňon, tentoraz na západnej strane ostrova a teda s menej divou vegetáciou ale s najzaujímavejšou atrakciou na hladine mora, ku ktorej bolo treba zísť a potom zase vystúpať päťsto výškových metrov. Odmena stála za to: v útlej skalnej zátoke, učupené pod útesmi a krčiace sa pred rozbúrenými vlnami oceánu sa beleli v previsnutej skale prilepené domčeky rybárov. Nádhera!

IMG_7999.JPG

Tých pár dní, ktoré sme strávili na ostrove bolo viac než intenzívnych a zďaleka sme nevideli všetko. Ideálne by bolo stráviť na ostrove tri týždne a rozdeliť si aktívny aj lenivý oddych rovnomerne, viac sa venovať miestnym naozaj skvelým špecialitám - papas (odroda zemiakov) con mojo (rôzne druhy typickej omáčky), miestny kozí syr s mojo, skvelé dezerty, palmový med či víno.

IMG_8068.JPG

Za zmienku ešte stojí netradičný prístup v niektorých ubytovacích zariadeniach. Na recepcii nášho (lacného) ubytovania v Santa Cruz de la Palma to v podvečerných hodinách pred naším odchodom z ostrova zívalo prázdnotou. Pokúšala som sa klopať na dvere označené ako recepcia, ale tie boli beznádejne zamknuté a vnútri bola tma. Už sme sa chystali volať na mobilné číslo uvedené na nástenke, keď som si všimla na stolčeku v chodbe položený kľúč s papierikom. Stálo na ňom moje meno, dátum a číslo izby. Rukou niekto dopísal: hneď pri výťahu. A boli sme ubytovaní. Podobný problém nás však čakal ráno - vstávali sme na trajekt o piatej a nebolo komu zaplatiť. Do papierika sme teda zabalili obnos uvedený v rezervácii a priložili sme kľúč... Obávam sa, že tento spôsob samoobslužného ubytovania na Slovensku asi do ponuky nezaradíme. Aspoň zatiaľ.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?